Viete, čo si musíte kúpiť, keď chcete najdrahší vzduch? Nie, teraz nehovorím o emisiách, ale o skutočnom, reálnom vzduchu, ktorý si môžete kúpiť v obchode. Stačí, keď siahnete po ľubovoľnej bonboniére. Dlhé a široké škatule po otvorení odhalia obrovskú zlatavú plastovú plochu, sem-tam prerušenú nejakým akoby zablúdeným bonbónom. Ak by ste ich zoradili k sebe, ani dotýkať sa nemusia, dostanete plochu sotva polovice z masívnej škatule. Ak si vypočítate cenu jedného kúsku čokolády, zaručene vás obídu mrákoty.

Tiež som sa tak ojebabral. Konečne som narazil na čokolády plnené ozajstným chlastom. Teda nie slizkým krémom, ktorý má mať údajne príchuť vaječného likéru, ale spoločné s ním má akurát obsah cukru. Aj som chvíľu váhal, lebo škatuľa to bola nespratná, tridsať centimetrov do šírky a pätnásť na výšku. A keď to otvoríte... Deväť kusov! Okrem zdvorilých rozostupov výrobca pridal aj päťcentimetrovú paspartu po celom obvode. Matematicky povedané, obsah tvoril ledva-ledva dvadsať percent objemu obalu.

Keď už hovoríme o percentách... Všímate si v jednotlivých výrobkoch percentuálne zloženie? Keď vidím párky, ktoré deklarujú obsah mäsa 20 %, obchádza ma hrôza pri pomyslení, z čoho všetkého pozostáva zvyšok. Treska v majonéze deklaruje obsah pár percent. piplete sa v tom a uvažujete, čo dočerta je tá ostatná hmota a prečo ju pchajú do tresky, kde nemá čo robiť.

Kupujeme vzduch v škatuliach a nepredstaviteľné veci, ktorých cieľom je len vzbudiť dojem, že výrobku je viac, než ho v skutočnosti je. Prečo tresku, ktorá naozaj obsahuje rybu, nazveme exkluzív? Prečo je exkluzivitou Granko, kde je okrem nahnedo nafarbeného cukru aj ozajstné kakao? Prečo sú nechutné, rozplizlé veci štandardom a exkluzívne to je, keď to má mať chuť a byť to naozaj tým, za čo sa to vydáva?