Potrebujete tip na dovolenku, prípadne prázdniny? Všetky lukratívne svetové destinácie ste už (minimálne dvakrát) navštívili? Čo takto filmový festival? Tohtoročný 42. ročník toho karlovarského ste už zmeškali, ale ak sa odhodlávate napraviť to na budúci rok, v nasledujúcich odstavcoch zistíte, čo všetko (a iste aj viac) sa tam dá za týždeň stihnúť, respektíve nestihnúť. Názvy filmov súhlasia s oficiálnym programom.
Sobota, 30. júna
Síce bežne nevstávam pred ranným vtáctvom, ale dnes to musí byť. O tretej popoludní jednoducho musím byť na premiére filmu Miss Potter, nakoľko ho uvedie samotná božská Renée Zellweger. O niekoľko hodín neskôr sa trpko smejem vlastnej naivite. Autobusy z Prahy do Varov sú beznádejne obsadené na niekoľko hodín dopredu. Koho by to napadlo, však? Po niekoľkých neúspešných pokusoch infiltrovať sa do obsadeného autobusu to vzdávam a čakám na ten svoj (asi štyri hodiny). Šanca vidieť Zellwegerku naživo tým definitívne padá, keďže do Varov sa dostávam až niečo po štvrtej a pred jej hotelom sa mi kempovať nechce. No čo už, veď som tu predsa kvôli filmom, nie?
Ubytovávam sa na objednanom priváte, nakoľko stanové mestečko je dosť ďaleko od centra a na dlhší čas je to takto praktickejšie, aj keď drahšie. Musím dodať, že som túto voľbu ani neskôr neoľutoval. Prvá zastávka je hotel Thermal, ktorý funguje ako hlavný stan festivalu. Už z diaľky obdivujem výzdobu, konkrétne obrovský symbol, pripomínajúci striebornú vagínu, umiestnený na fasáde hotela. Zblízka zisťujem, že je to písmeno „O“ napísané vkusným fontom, ktorý je použitý na všetkých oficiálnych materiáloch. Treba uznať, že spomínaná výtvarná stránka pôsobí celistvo, premyslene a dostatočne veľkolepo na medzinárodný festival.
Po kúpe programu a vybavení akreditácie sa staviam po prvýkrát do radu na lístky. Všetko je, pochopiteľne, vypredané. Lístky sa dajú získať najskôr len deň dopredu, najlepšia šanca je o ôsmej ráno, keď sa otvárajú pokladne. Druhá možnosť je získať lístok hodinu pred premietaním, kedy prepadávajú tie, ktoré si niekto objednal cez SMS a nevyzdvihol (na objednávanie prostredníctvom SMS treba mať český mobil). No a posledná možnosť je postaviť sa na niekoľko hodín pred začiatkom predstavenia do radu pred sálou (nazval som ho Rad zúfalcov) a dúfať, že niektoré miesta zostanú neobsadené. Úspešnosť je v tomto prípade relatívna (v závislosti od veľkosti kinosály a povesti filmu) a musíte mať akreditáciu (t. j. na krku sa vám musí hojdať festival pass).
Jediné predstavenie, na ktoré sa mi v tento deň darí zohnať lístky, je tajomne znejúce „Film překvapení“ o deviatej večer, z ktorého sa vykľula ekologická propaganda 11th Hour (11th Hour, USA, 2007), ktorú osobne uvádza producentka Irmelin DiCaprio (áno, je to jeho matka). Pôsobí podozrivo mladistvo, ale možno som moc ďaleko od pódia. Pozerať sa na to dá, ale nemám veľmi rád dokumenty typu „hovoriace hlavy„.
Viac toho už v sobotu nestíham, našťastie vo chvíľach voľna je vždy čo robiť. V priestoroch Thermalu je WIFI internet a nikoho netrápi, ak ste rozvalení s laptopom na zemi pri najbližšej zásuvke a rôzne VIP osoby vás musia prekračovať. Navyše, ak práve neprší, mesto samotné stojí za prehliadku, nehovoriac o rôznych sprievodných akciách, ktoré človek ani nestíha sledovať, tobôž sa ich zúčastňovať. Každá deň tiež v hojnom náklade vychádza Festivalový denník, kde sa človek pri rannej káve dozvie o všetkom, čo za uplynulý deň zmeškal (a ide ho z toho poraziť).
Nedeľa, 1. júla
Keďže v sobotu ráno som bol ešte vo vlaku, jediná možnosť, ako získať lístky na dnešné predstavenia, je čakať na prepadnutie objednávok, alebo postaviť sa do Radu zúfalcov. Práve vďaka druhej možnosti sa o jednej poobede dostávam na premietanie dokumentu Annie Leibovitz: život objektivem (Annie Lebovitz: Life Trough a Lens, USA, 2006). Prekvapivo zaujímavý, miestami vtipný a miestami dojímavý portrét známej fotografky. Na začiatok dňa nie zlé.
Druhý film, Tracey: fragmenty (The Tracey Fragments, Kanada, 2006) som mal vopred vytipovaný kvôli hlavnej predstaviteľke Ellen Page, ktorú väčšinový divák pozná z tretieho dielu série X-Men, ale mne sa veľmi pozdávala vo filme V pasci (Hard Candy). Vďaka prepadnutým lístkom sa nakoniec na predstavenie o siedmej večer dostávam, a navyše režisér Bruce McDonald aj spomínaná Ellen Page sedia počas premietania asi meter predo mnou, čo je zvečnené na tejto legendárnej fotografii (zdroj: Film Servis Festival Karlovy Vary).
Film samotný ma až tak veľmi neoslovil, ide o akýsi formálny experiment, plátno je po celý čas rozdelené na niekoľko okien a nelineárny dej sledujeme z viacerých perspektív. Po premietaní nasleduje beseda, kde miestami vládne trápne ticho, prerušené až milou súťažou o kanadský sirup, ktorý tvorcovia priniesli so sebou. Na získanie tohoto artefaktu bolo potrebné ako prvý správne odpovedať na otázky o Kanade. Pochopiteľne som sirup nevyhral.
Do tretice sa vydávam na polnočný film Mrazivá kořist (Fritt vilt, Nórsko, 2006). Keby postavy nehovorili tým čudným severským jazykom, myslel by som si, že ide o nejaký nový počin Wesa Cravena, alebo nejakého podobného majstra horroru. Dokonca som niekoľkokrát rozhodil od hrôzy ručičkami, čo sa mi už dávno nestalo. Ale možno to bolo tou atmosférou, ktorá bola vzdialená bežnej návšteve kina.
Pondelok, 2. júla
Konečne nastal deň, keď môžem ísť na všetky filmy pár minút pred začiatkom, nakoľko mám zakúpené lístky. Najprv je to o druhej poobede film Lištičky (The Little Foxes, USA, 1941) s Bette Davis, uvedený v sekcii Pocta Williamovi Wylerovi (známemu režisérovi tzv. zlatej éry Hollywoodu). Film uviedla Wylerova dcéra.
O šiestej večer pokračujem dokumentom Architekt odpadu (Garbage Warrior, GB, 2007), zaradenom v súťaži dokumentárnych filmov. Opäť zaujímavý, tzv. časozberný dokument (zaznamenávajúci udalosti v dlhom časovom období) o architektovi ekologických budov stavaných z odpadových materiálov, (tzv. earthships) a o jeho boji s byrokraciou. Rezervovane pôsobiaci režisér Oliver Hodge po premietaní odpovedal na otázky divákov.
Pondelok zakončujem o desiatej v noci bizarným filmom s ešte bizarnejšie preloženým českým názvom Chechták (Smiley Face, USA, 2006) o mladej žene, ktorá rieši existencionálne problémy pod vplyvom marihuany. Anna Faris, známa zo série Scary Movie, sa asi pre túto úlohu narodila. Bohužiaľ, filmu sa nepodarilo udržať sľubne rozbehnuté tempo a k záveru stagnuje.
Utorok, 3. júla
Utorok začínam o druhej poobede v Rade zúfalcov na film To zvláštní léto (Kid Svensk, Švédsko / Fínsko, 2007). Nebolo ťažké sa pretlačiť dovnútra, nakoľko ide o film á la hlavná redakcia programov pre deti a mládež na víkendové ráno, ale sympaticky obsadený.
O pol piatej nastáva prvé výrazné sklamanie v podobe filmu Let červeného balónku (Le voyage du ballon rouge, Francúzsko, 2007). Na film ma nalákala hlavná predstaviteľka Juliette Binoche, bohužiaľ však išlo o film bez pevného scenára, založený na improvizácii, plný nekonečných záberov typu „dievča sa pozerá do výkladu“. Dej a pointa veškeré žiadne. Obďaleč sediaci Ladislav Smoljak to vzdal asi po pol hodine, ja som vydržal do konca. Film bol navyše premietaný v improvizovanej sále v hoteli Richmond, ktorá síce pôsobila honosne, ale keďže rady stoličiek nemali žiadne prevýšenie, dovidieť na nízko umiestnené titulkovacie zariadenie bolo nemožné. „Našťastie“ boli priamo na film vyleptané anglické titulky.
Dojem z celého dňa čiastočne vylepšuje o desiatej film Venuše (Venus, VB, 2006) v hlavnej úlohe s Petrom O’Toolom, ktorý je tak trochu zvrhlejšou variáciou na české Babí léto.
Streda, 4. júla
Na pravé poludnie sa opäť prostredníctvom Radu zúfalcov dostávam na najnovší film Francoisa Ozona Angel (Angel, Francúzsko / Belgicko / GB, 2006) natočený v angličtine, s prevažne anglickým obsadením. Ide o kvalitne spracovanú červenú knižnicu, pripomínajúcu Annu zo Zeleného domu s drzejšou a sebavedomejšou hrdinkou (Romola Garai). Našťastie sa nekonajú žiadne pokusy o muzikálové vsuvky (viď utrpenie menom 8 žien), a tak je celkový dojem príjemný.
O tretej nasleduje najnovší film známeho režiséra nezávislých filmov Hala Hartleyho Fay Grim (Fay Grim, USA / Nemecko / Francúzsko, 2006), čosi ako paródia na špionážne thrillery s Parker Posey a Jeffom Goldblumom. Neplieskam sa síce po stehnách (ako pán vedľa mňa), ale film je to prekvapivo zábavný, hoci kratšia stopáž by mu neublížila, skôr naopak. Režisér Hartley film uviedol vtipným príhovorom, viac ma však upútali jeho absurdné žlté topánky.
Kvótu „tri filmy za deň“ si pre dnešok plním o desiatej večer „kontroverzným“ filmom Divoká krása (Savage Grace, Španielsko / USA / Francúzsko, 2007) s Julianne Moore v úlohe incest praktizujúcej matky. Film uviedol jeho režisér Tom Kalin a po jeho skončení nasledovala tradičná desaťminútovka otázok a odpovedí. Film nebol zlý, len mu chýbala určitá kontinuita, čo sa prejavovalo v nezmyselnom konaní postáv (napriek inšpirácii skutočnou udalosťou).
Štvrtok, 5. júla
Je pol dvanástej pred poludním a na rade je ďalší vopred vytipovaný film. Ide o najnovší film „úchylného“ Davida Lyncha Inland Empire (Inland Empire, USA / Poľsko / Francúzsko, 2006), pomerne hviezdne obsadený v čele s Laurou Dern, točený digitálnou videokamerou. Mám pochopenie pre experiment a väčšina predošlých Lynchových filmov sa mi páčila, ale toto nie. Trvalo to 3 hodiny, akýsi dej bol len matne načrtnutý v úvode a zvyšok tvorili zmätené snové pasáže, vrstvené na seba bez akejkoľvek viditeľnej logiky. Lynch do Varov neprišiel (asi sa bál, že by ho diváci zlynchovali).
Séria štyroch polhodinových dokumentov premietaných o pol štvrtej ma z letargie neprebrala. Prebrala ma z nej strata peňaženky aj so všetkými dokladmi a jej následný nález v drogérii. (Týmto pozdravujem sympatické predavačky, ktoré sa mi o ňu asi 20 minút starali.)
Ale vráťme sa k spomínaným dokumentom. Tri boli veľmi slabé (uzbecká První zastávka, lotyšský Theodor, poľská Hodina hudby) a jeden priemerný (český Půjdu, kam chci). Aby som nekrivdil Poliakom, najhoršie boli prvé dva. Či už po obsahovej (primitívny obrazový záznam čohosi bez viditeľného tvorivého vkladu), alebo technickej stránke (videokamera, smiešne videoefekty ako z dovolenky v Chorvátsku, ignorácia akejkoľvek obrazovej kompozície). Dodatočne s hrôzou zisťujem, že Theodor získal na záver festivalu „špeciálne uznanie“, keďže všetky spomenuté filmy boli uvedené v súťažnej sekcii. WTF?
Štvrtkový program končí stávkou na istotu – medzinárodnou premiérou posledného filmu Jana Svěráka Vratné lahve (Vratné lahve, ČR / GB / Dánsko, 2007) o deviatej večer. Film bol odprezentovaný pomerne bohatým zastúpením tvorcov (nebudem všetkých menovať, ale bolo ich plné pódium, vrátane oboch Svěrákov).
Piatok, 6. júla
Deň odchodu. Ráno sa neúspešne pokúšam prostredníctvom obľúbeného Radu zúfalcov dostať na jeden z nečakaných hitov festivalu – Harold a Maude z roku 1971. O pol jednej sa rovnakým spôsobom pokúšam dostať na celovečerný dokument Marcela (Marcela, ČR, 2006). Snaženie je tentoraz korunované úspechom a ja sa dôstojne lúčim s festivalom na pre mňa poslednej projekcii za účasti režisérky Heleny Třeštíkovej. Ide opäť o časozberný dokument, ale oproti Architektovi odpadu má výhodu v divácky vďačnejšej téme. Zaznamenáva postupne život ženy od svadby až po pokus o samovraždu a hospitalizáciu na psychiatrii a všetko, čo k tomu viedlo. Napriek zobrazenej životnej tragédii sa dokument nevyhýba humoru a inteligentný režijný prístup je tentoraz viditeľný na kilometre.
Tu sa môj denníček končí. Nasleduje cesta domov, tentoraz bez komplikácií.
Zhrnutie:
Jednoznačne odporúčam každému, kto má rád film a aspoň trochu sa v ňom orientuje. Rovnako odporúčam každému, kto omdlieva blahom pri pohľade na známych ľudí. A odporúčam aj tým, ktorých už nebaví opekací typ dovoleniek a uprednostňujú aktívnejší odpočinok. Uvidíme sa o rok?
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008