Ako iste viete, politickú situáciu komentujem v našich Divnosprávach. Práve tie ma mali varovať, ale akosi som si to nevšimol. Až spätne si uvedomujem, že v posledných týždňoch si v nich robím srandu takmer výhradne z vlády a jej predsedu. Opozícia je klinicky mŕtva, nebyť utekajúcich poslancov, ani by sme o nich nevedeli. Tento trend som si poriadne neuvedomil, takže ma čakal mierny šok, keď som si prečítal, že podpora Smeru-SD je na historickom maxime, dokonca má snáď viac ako Mečiar v časoch svojej najväčšej slávy. A že by s takým volebným výsledkom pokojne mohol mať v parlamente ústavnú väčšinu a zostaviť vládu sám.
Ani utešovanie, že vždy mal väčšiu podporu v prieskumoch ako vo volebných miestnostiach, nezabralo. Obzvlášť nie po tom, čo som si dnes prečítal, že jediní, o kom sa dá s istotou povedať, že by ho nevolili, sú bohatí ľudia a Maďari. Takže to bude asi nejaká národná, hm, nazvime to zvláštnôstkou. Pretože musím sa vás, milí mladí, študenti, vysokoškolsky vzdelaní z väčších miest, opýtať jednu zásadnú otázku:
PREČO?
Nie, nejde mi to do hlavy. Nerozumiem tomu. Ja som si o Ficovi urobil vlastný názor ešte v čase, keď bol v SDĽ, ak si to ešte pamätáte. Pristihol som ho pri klamstve a nerozpakoval som sa o tom napísať. Odvtedy ho už pristihli ikskrát, jeho ťahy sú ako z učebnice populistov, je priehľadný ako sklo… Kde sa tá podpora berie?
Dobre, rozumel by som, že preberá voličov svojich koaličných partnerov. Hviezda Veľkého Muftiho už pohasla a voličky poumierali. Jano to zase párkrát prepískol viac než dosť a pár citlivejších ľudí mohlo pocítiť, že je načase venovať sympatie niekomu inému.
Rozumel by som aj prekvapivému počtu mladých voličov Smeru. Rok 1989 sa stal spomienkou a dorastajúca mládež, ktorá nemá ani poňatia, ako to tu bolo predtým, už nevidí na socialistických a podobne zhubných myšlienkach nič zlé. Mladí sa vyblbnú, budú nosiť tričká s Guevarom, prídu do prvého zamestnania, vezmú si hypotéku a ich to prejde. Normálny kolobeh.
Ale čo tí ostatní? Tí, ktorí chápu, že ekonomika nie je samorast? Že štátne peniaze sú len tie, ktoré sme štátu dali my, daňoví poplatníci? Že sloboda neznamená plné brucho a zábavný program v televízii? Kde sú? Na skusoch vo svete ako ja?
A tiež rozmýšľajú, že nad tou malebnou krajinkou v srdci Európy zlámu palicu?
Pretože ja nad tým uvažujem. Jedným z dôvodov, prečo som rezignoval na džob novinára, bol pocit márnej práce. Roky rokúce môj pracovný život pozostával z uverejňovania informácií, ktoré ľudu preleteli mozgom bez zastavenia a ľud sa potom sťažoval, že nemá dostatok informácií. Vzalo mi chuť oslavné skandovanie po zrušení poplatkov u lekára. Znechucovali ma ďalšie a ďalšie tisícky vecí.
Odkedy som s tým praštil, je mi omnoho lepšie. Tak sa nečudujte, že premýšľam aj nad tým, že praštím s celou republikou. Venoval som jej tridsať rokov svojho života, ale neviedlo to nikam. Mám azda v tom pokračovať a potom sa dožiť zvyšovania daní, lebo bude treba ratovať hladných dôchodcov? Ktorí potom aj tak budú voliť iba pokračovanie mizérie, lebo dôchodcovia, raz darmo, počujú iba slová „zvyšovanie dôchodkov“. Potrebujem to?
Nie veru.
A preto vám píšem, milí moji Slováci. Pretože ma veľmi, veľmi ťaží pomyslenie na to, že sme národ hlupákov, slabochov, ktorí potrebujú Vodcu, pohodlných egoistov, tupých nacionalistov a zlostných dôchodcov. Desí ma predstava, že sme sa za tých devätnásť rokov nič nenaučili a naše deti vychovávame tiež v takom duchu. Lebo síce je skvelé, že máme v Bruseli registrovanú parenicu, ale úprimne: stačia vám fakt tie papuče, pivo a Panelák?
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008