Ja viem, ja viem. O pápežovi sa vyjadruje každý. (Na druhej strane – prečo by som teda nemohol aj ja?) Ale nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo pre tento svet znamenal a aký to bol človek – to som neštudoval, osobne som ho nepoznal a priznám sa úprimne, veľa pre mňa neznamenal. Budem mu však vďačný, aj keď oneskorene (inak to nejde), pretože ma svojou smrťou upozornil na niekoľko zaujímavých vecí.
Vec prvá: Kauza Markíza
Akože inak. Ešte stále najsledovanejšie spravodajstvo TV Markíza som si nenechal ujsť ani ja. Nečakal som, že uvidím to, čo uvidím: neuveriteľne amatérskeho redaktora, ktorému sa hlas triasol tak, že som čakal, kedy hodí mikrofón o zem a hystericky sa rozrumádzga. Podotýkam, že nebol tak zmožený žiaľom, ale jednoducho vynervovaný z priameho prenosu. Čo dodať – zlatá TA3!
Po tomto pobavení však prišlo zdesenie – ten absurdný človek začal celkom vážne rozprávať o tom, ako pápeža dočasne konzervujú formaldehydom, že sa tomu venuje jedna rímska rodina a že jedného z predchádzajúcich pápežov zabalzamovali tak profícky, že keď ho nedávno kvôli prevozu exhumovali, vyzeral ako nový!
Markíza, ktorá doteraz nevynechala (a ani naďalej nevynechá) jedinú príležitosť rýpať do cirkvi a ministrov z KDH, pripravila po dva dni srdcervúce spravodajstvo, pričom svoj slizký vrchol dokazuje najtragickejšia postava spravodajstva – Ján Tribula. Uslzené poľské babičky prekladá opisom smútku Poľska. Samozrejme, svojím profesionálne stíšeným hlasom, ktorý má inak vyhradený na stand-upy nad mŕtvolami.
Vec druhá: Štát smúti?
Slovensko nad smrťou hlavy katolíckej cirkvi nevyhlási štátny smútok, pretože nemá ako.
Táto informácia vo mne vyvolala rozporuplné pocity. Na jednej strane je to fajn. Už aj tak ma štát dostatočne diriguje a predstava, že by mi nariadil trúchliť, vo mne vyvoláva anarchistické sklony.
Na druhej strane – naša večne mladá republika nemá zaužívaný inštitút štátneho smútku. Využívaný je najmä v prípadoch, ako bola nedávna vlna tsunami, prehnane upratujúca pobrežie Ázie. Je to forma, ako ukázať spolupatričnosť. Pekné gesto, ktoré nech je akokoľvek iba gestom, má svoj význam.
To by sme sa mohli ešte naučiť. Keď vyhlásili v Európe minútu ticha za obete spomínanej tsunami, ľudia, podotýkam, ľudia to vzali vážne, zastavili sa a zmĺkli. V skutočnosti to nebolo vzdanie úcty mŕtvym, skôr odkaz tým, čo ostali nažive: cítime s vami.
Netreba hádam ani dokladať, že Slovensko sa nestavilo a nezmĺklo.
Nech sa na to pozerám z akejkoľvek strany, vychádza mi z toho jediné: je dobre, že teraz nemáme inštitút štátneho smútku. Priviedol by ma do veľmi nemilej situácie – zomrela hlava katolíckej cirkvi, s ktorou nemám a nechcem mať nič spoločné. Prečo mám smútiť?
A do budúcnosti? Nuž, viac ako štátom nariadený smútok by som privítal, keby sme sa pri podobných príležitostiach zastavili a zmĺkli.
Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008