Slovenské firmy preukázali pri majstrovstvách sveta v hokeji neuveriteľný nedostatok invencie. Všetky sa totiž snažili identifikovať sa s hokejom, splynúť s národom, vopchať sa všade, aby ľudia, ktorí milujú hokej, milovali aj ich. Väčšie firmy vo veľkom skupovali lístky a rozdávali obchodným partnerom či zákazníkom. Spolu maľovali obraz krajiny úplne zmagorenej hokejom. Špeciálnou kategóriou sú reštaurácie, ktoré čo najväčšími písmenami hlásajú, že u nich môžeme pozerať hokej na stometrovej obrazovke.
Nikomu však nenapadlo odlíšiť sa vymedzením proti hokeju. Nikde som nezachytil ponuku obchodu, reštaurácie alebo čohokoľvek iného, ktoré by hlásalo: „Príďte k nám. My vás hokejom obťažovať nebudeme. Chcete sa stretnúť s priateľmi a porozprávať sa, namiesto toho, aby ste fixovali pohľadom televízor, vrešťali a skákali ako besné mačiaky zelené? Príďte k nám!“
Majitelia reštaurácií, ktoré nemajú aspoň päťdesiatpalcovú telku, radšej zahanbene čušia, namiesto toho, aby urobili z núdze cnosť. Prípadne si tú telku dokúpia, zvýšia ceny piva a budú lákať hostí. A skupina ľudí, ktorým je srdečne jedno, či sa niekde na ľade mlátia hokejové hviezdy z NHL, družstvo z Ghany alebo uškatce hrivnaté, utrie hubu. Cez zapchaté mesto sa bude dve hodiny trmácať domov a modliť sa, aby sme preboha nič nevyhrali, lebo policajti chcú byť v takom prípade tolerantní k rušeniu nočného pokoja.