Kontaminované pyté

Nie, nejde o vynaliezavý recept s originálnym názvom. Ide mi naozaj o pyté, konkrétne tvarohové. Kuchynským nevzdelancom vysvetlím: pyté je vcelku jednoduchý druh nekysnutého koláča vo formáte cesto-plnka-cesto. Najčastejšie sa vyskytuje jablkové a tvarohové, pokrájané na štvorce a posypné cukrom-krupicou. Najistejší spôsob, ako si zaobstarať vynikajúce pyté, je upiecť ho. Pokiaľ však napríklad vaša nová rúra stojí v kúte ešte nevybalená z igelitu a v dohľadnom čase sa z neho nevymotá, nastupuje problém. V prípade potreby pyté ho teda treba kúpiť. A treba to urobiť s maximálnou opatrnosťou.

Dôvod je jasný: pekári s obľubou začali pyté kontaminovať. Nie, nejde o jedovaté látky či zeminu. Do „tvarohového“ pyté totiž radostne kydajú – puding.

Puding vo všeobecnosti nepatrí k mojim obľúbeným pochutinám a puding v koláčoch mi spôsobuje nevoľnosť už len pri pomyslení naň. Viete si teda predstaviť, čo som prežil, keď som zahryzol do zdanlivo chutnučkého pyté a našiel v ňom tvaroh umne stratený v mase slizkého pudingu. Veru sa mi blivno urobilo.

Pekári totiž majú dojem, že čisto tvarohové pyté by nikto nekupoval. Zrejme by bolo pridrahé. A tak produkujú veľké štvorce s lákavou plnkou, ktorá je však z deväťdesiatich percent z lacného pudingu. A nejde iba o tvarohové pyté. Dnes už nebohá Delvita si získala moju priazeň makovo-višňovou štrúdľou. Priazeň stratila v okamihu, keď som v štrúdli začal nachádzať čoraz rozsiahlejšie oblasti vypchaté strúhankou namiesto maku s višňami.

Myslíte, že ide iba o pečivo? Ale zďaleka nie. Spomeňte si na svoje detstvo a jeden z jeho symbolov: Termix. Tvarohový krém s najrôznejšími príchuťami, pričom výhrou bolo nájsť v chladiacom pulte oranžový marhuľový alebo zelený pistáciový. V rámci čoraz častejšej nostalgie som dvakrát spravil tú fatálnu chybu a ulakomil sa na dotyčný výrobok. Názov však bolo to jediné, čo ich spájalo s Termixom mojej mladosti. Ten prvý bol tekutý. Normálne bol problém nabrať ho na lyžičku. Ten druhý od iného výrobcu mal pevnejšiu konzistenciu, ale jedenie som vzdal po prvej ochutnávke. Možno to nocovalo pri tvarohu, ale inak to bola hmota bez chuti, pozostávajúca prevažne zo želatíny alebo čohosi podobného.

Súc takto tvrdo poučený, rezignoval som na tvaroh. Pri ďalšom záchvate nostalgie som už zamieril medzi čokolády a ukoristil si ďalší výrobok pretrvávajúci od mojich detských čias – tyčinka zvaná Rumba. Aj táto kúpa sa ukázala byť absolútnou chybou. Kedysi kakaová plnka s ľahko alkoholickou príchuťou totiž v dnešných časoch zmutovala do mastnej hmoty bez výraznejšej chuti.

Skľúčilo ma to ešte viac. Je možné, že kedysi, v protivnom socializme mohli robiť niečo poriadne, zatiaľ čo dnes, v tvrdom trhovom prostredí produkujú takéto šmejdy? Do koláčov pchajú puding zamaskovaný za tvaroh, štrúdle falšujú strúhankou a namiesto čokolády je zafarbený tuk? Je toto normálne?


Článok bol súčasťou pôvodných HyeNovín v rokoch 2005-2008

Pridaj komentár