Smrť je škaredá, nedívajme sa na ňu!

Niektoré veci sa nemenia. Až je z toho človeku zúfalo. Spomenul som si na to pri čítaní článku o tom, ako sú obyvatelia Prievozu šokovaní a pobúrení z toho, že v ich susedstve má vyrásť pohrebná služba. Neďaleko nich majú uschovávať mŕtve telá! Budú tam nosiť mŕtvoly v rakvách a, panebože, vo vakoch!

Všetko tu už bolo. Pred piatimi rokmi som napísal čosi, vyprovokovaný pobúrením obyvateľstva z toho, že im v susedstve stavajú hospic…

Poznáte to. Krásna bledá mladá žena leží obklopená vankúšmi v honosnej izbe. Okolo nej zhromaždenie rodiny. Pri posteli kľačí uslzený mladý muž. „Vždy ťa budem milovať!“ šepká. Ona sa jemne usmeje, zovrie mu ruku… a vydýchne naposledy.

Strih.

Prepneme na akčný príbeh. Hrdina sa práve vrhol do dráhy strely a zachránil tak život svojej milovanej alebo hocikoho iného. Ležiac na zemi spomenie nejakú udalosť, vyjaví svoje city… a vydýchne naposledy.

Strih.

V tmavej izbe leží prastarý muž. Vychudnutý na kosť. Nos mu trčí dohora. Oči má zavreté, ústa otvorené. Nevníma. V miestnosti sa vznáša nevyvetrateľný pach moču, ktorý sa zažral všade a prekryl prípadné iné pachy. Plachta zakrýva mokvajúce preležaniny. V pľúcach mu už len chrčí…

Ale fuuuj! Takto predsa smrť nevyzerá! Vráťme sa radšej k bledej dievčine, ktorá pri plnom vedomí umiera, šťastná, že ju ten jej uslzený bude milovať. Nie, naozaj mi nešibe. Toto čítam v tvárach rozhorčených tetušiek, ktoré podpisujú petíciu proti zriadeniu hospicu v ich susedstve.

No predstavte si to, pani suseda! Tu vedľa budú umierať ľudia! Budú ich sem nosiť na to, aby umreli! Žiadna nemocnica, kde liečia, nie! Tu ich len položia, aby dodýchali! No nie je to hrozné? A navyše tak nehygienické! A čo naše deti?

Človek by povedal, že smrť v ich okolí považujú za osobnú urážku. Akoby do ich sveta nemala prístup. Akoby mali výnimku, že ich sa netýka. Áno, smrť je v ľudskom ponímaní niečo, čo sa týka len niekoho iného, aj to len v rovine: „Ach, ten chudák to už má za sebou!“

Smrť sa nás nemá týkať a má byť malebná, alebo aspoň rýchla. Z tohto nereálneho stanoviska vychádzajú odporcovia hospicov, aj keď si nachádzajú iné argumenty, napríklad o tom, že to nie je hygienické. Že ich deti budú traumatizované myšlienkou na hospic, alebo nedajbože uvidia okolo prechádzať čiernu sanitku. (Prosím vás! Veľmi dobre si z detstva pamätám, aké vzrušenie vyvolala čierna sanitka v okolí, ako nás deti fascinovala myšlienka na mŕtvoly, ktoré možno práve teraz v tom aute prešli okolo nás…)

Zásadným problémom však je, že smrť sa nás týka, a to dosť často, a ešte častejšie nie je malebná: Bezvedomé trosky ľudí, ktorých o všetok život okrem toho fyziologického pripravil Alzheimer alebo ateroskleróza. Dokatované telá ľudí pomaly umierajúcich na rakovinu alebo AIDS.

Prosím, vráťme sa do reality:

  1. Smrť sa nás týka všetkých.
  2. Smrť nie je romantická, nie je malebná a nemusí byť náhla.
  3. Smrť nie je nákazlivá.
  4. Väčšine detí hospic v susedstve nespôsobí nočné mory.
  5. Hospice odbremeňujú rodinu, poskytujú lepšiu (pretože špecializovanú) starostlivosť ako nemocnice.
  6. Klientov hospicov ich susedia najčastejšie ani nevidia.
  7. Za súčasných podmienok kladených na akékoľvek zdravotnícke alebo sociálne zariadenia je vylúčené, aby sa zmenilo životné prostredie v okolí hospicu. Na jeho dvore si pokojne môžete urobiť piknik. Fakt sa vám nič nestane. Toľko k hygiene.
  8. Paliatívnu starostlivosť môže potrebovať ktokoľvek z nás. Nemyslím, že by niekomu dobre padlo, keby sa od neho susedia s odporom odvracali a dožadovali sa, aby ho premiestnili niekam inam.

Strach a obavy občanov podpisujúcich petície je detinský. Napriek tomu aj ich treba chápať.

Napokon, čo sa mňa týka: Ja budem žiť večne!

Pridaj komentár