Denník z bratislavskej MHD

elektricka

Milý denníček,

Tak nám začal Európsky týždeň mobility a ja som sa rozhodol vstúpiť si do svedomia. Áno, používam auto na presun do práce. Tak som si spomenul, ako som závidel električkám, čo svištia popri mne, keď stojím v zápche.

Rozhodol som sa: využijem vodičák a idem cestovať do práce hromadnou dopravou!

Príprava

Ejha. Od mojich študentských čias sa linky radikálne zmenili, ako som zistil pri starostlivom plánovaní. Trochu ma zaskočilo, že musím ísť autobusom, presadnúť na električku a potom ešte na jeden autobus. Podľa cestovného poriadku mi tak cesta bude trvať o dvadsať minút dlhšie ako mi trvá autom…

Zaváham, ale potom si spomeniem, ako v piatok na obed kolega zúfalo volal, že kvôli tým manévrom eurosummitu trčí v zápche. Nič sa nedeje, posmeľujem sa.

Predstavte si, že v Bratislave už máme aj nízkopodlažné vozidlá! Som priam ohromený. Vážne som asi MHD podceňoval!

Ráno

Trochu ma zdržalo, kým som našiel tú správnu zastávku. Nerozumiem, prečo sa rovnako volajú zastávky na rôznych uliciach. Nabral som meškanie asi pätnásť minút, ale snáď sa nič také hrozné nestane.

Množstvo ľudí na zastávke ma trochu vystraší. To všetci chcú ísť na autobus?

Ťažko povedať, pretože autobus nechodí. Kontrolujem cestovný poriadok, hodinky, aj či som na správnej zastávke. Všetko sedí, ale autobusu skrátka nikde. Som už trochu nervózny. Ďalších sedem minút v keli.

Konečne prichádza autobus. Áno, zdá sa, že naozaj všetci ľudia na zastávke sa chcú doň dostať. Plný odhodlania sa tlačím dovnútra. Na nohu mi medzitým stúpia tri slony, z toho jeden je v lodičkách. Bolí to.

Vraj chceli cestovať Uberom, ale nezmestili sa.

Vraj chceli cestovať Uberom, ale nezmestili sa.

K svojim spolucestujúcim mám fakt blízko. Nie som si istý, či tým niekto neporušuje zákon. Autobusu sa nedarí zavrieť dvere. Ďalšie štyri minúty meškania.

Električka

Krívajúc prejdem na zastávku električky. Mám trochu problémy nájsť si miesto na nástupnom ostrovčeku. Niektorí ľudia sa tvária, že ma pokojne hodia na koľaje, ak sa medzi nich vtlačím.

Električka mešká iba päť minút. Nie zlé. Otvoria sa dvere a von vypadne zopár ľudí. Ďalší sa nasúkajú dovnútra. Tak neviem – fyzikárka nám na základnej škole tvrdila, že pevné látky sa nedajú stlačiť. Zjavne nikdy nešla rannou električkou.

Skúšam nastúpiť, ale nemám kam. Fakt nie. Ozve sa strašidelné vytie, naľakane uskakujem. Aha, to je výstražné znamenie, aby sme nenastupovali. Trochu zbytočné. Musím čakať na ďalší spoj.

Vybojoval som si miesto na ostrovčeku a namosúrene gánim na prichádzajúcich ľudí, tváriac sa, že ich pokojne hodím na koľaje, ak sa opovážia vtlačiť ku mne.

Po ďalších dvanástich minútach príde ďalšia električka. Poučený neblahými skúsenosťami sa asertívne pretláčam dovnútra. Nie je to bohviečo. Z jednej strany je ku mne pritisnutý chlapík idúci z rannej posilovne, ktorá zjavne nemá sprchu. Z druhej strany je dôchodca, ktorý si svoj oblek chráni naftalínom. Netušil som, že naftalín ešte vyrábajú. Alebo má zásoby spred dvadsiatich rokov.

Električka zvoní a stojí. Asi nejaké auto uviazlo na koľajach. Pachový vnem od dôchodcu sa zintenzívňuje a objavujú sa v ňom nové tóny. Neviem, či náhodou on sám už pred dvadsiatimi rokmi nezosnul.

Seriál Walking Dead z neznámych príčin nerieši, ako sa mŕtvi prepravujú v MHD.

Seriál Walking Dead z neznámych príčin nerieši, ako sa mŕtvi prepravujú v MHD.

Druhý autobus

Prázdna zastávka ma trochu prekvapí. Je mi to podozrivé, preto v mobile hľadám, či sa niečo nedeje. Výluka! Moja zastávka nebude týždeň obsluhovaná bez náhrady. Mám využiť ďalšiu v pešej dostupnosti pol kilometra.

Pretláčam sa popri múre, keďže na chodníku parkujú autá. Menšia kolízia s cyklistom. Nie som zranený, ale tie nohavice asi už nezachránim. Prečo som si myslel, že cyklisti majú jazdiť na ceste?

V prístrešku zastávky sedí čosi čudné. Kedysi to bol bezdomovec, ale teraz to ťažko identifikovať. Pospáva a zo sedačky kvapká na zem moč. Dúfam, že nechce nastúpiť do toho istého autobusu ako ja.

Autobus opäť nejde. Volá mi šéf, že kde som. Vysvetľujem svoje rozhodnutie a odyseu dnešného rána. Asi to bola chyba. „Vy idete MHD? Nehovoril som na personálnom, že nechcem v tíme žiadnych idiotov?“ vyštekne a zloží.

Predmet, ktorý bol kedysi bezdomovcom, našťastie ďalej pospáva, tak nerušene nastúpim so stovkou spolucestujúcich do autobusu. Tečie zo mňa pot. Na smrť ma vydesí vresk z kabíny vodiča: „Posuňte sa ďalej, prekážate mi vo výhľade!“

Opäť som v príliš tesnom kontakte so spolucestujúcimi. Tentoraz sú aspoň všetci nažive. Až príliš. Do ucha mi vrieska nejaké dieťa. Ktosi vzadu lapá po dychu. Pochopiteľne. V množine plynov, ktoré vypĺňajú priestor, je kyslík len v stopových množstvách. Autobus sa nehýbe, zase zápcha.

Konečne moja zastávka! Snažím sa vystúpiť, ale dvojica dôchodkýň odhodlane nastupuje a nenechá sa zdržať nikým a ničím. Na moje protesty, že neviem vystúpiť, príde rukolapná odpoveď: palicou rovno do brucha. Dvere sa zatvoria a autobus ma unáša preč.

Mobilizujem v sebe jaskynného muža. Civilizácia mi zjavne škodí. S atavistickým revom sa na ďalšej zastávke deriem von. Dôchodkyňa, ktorá na mňa použila palicu, udivene sleduje, ako jej z úst vyletuje rozbitá zubná protéza. Cítim triumf.

A utekám. S rozzúrenou dôchodkyňou nie sú žarty!

A utekám. S rozzúrenou dôchodkyňou nie sú žarty!

V práci

Volím cestu pešo, neriskujem ďalší presun autobusom. Keď sa s vyše dvojhodinovým meškaním objavím v práci, šéf si ma premeria od hlavy po päty a bez slova zmizne v kancelárii.

Príde mi oficiálny e-mail. Na dnes mám zákaz kontaktu s klientmi a pokarhanie od šéfa za porušenie pracovnej disciplíny.

Volá kolega. Trčí v zápche. Už od piatka. Znie trochu hystericky, ale viac ma teraz trápi, ako sa dostanem domov. Na opätovnú cestu MHD sa neodvážim. Volám si taxík. Keď ma taxikár uvidí, zahlási, že zasraných bezďákov neberie a odfrčí preč.

Stojím na zastávke autobusu a snažím sa mentálne pripraviť na cestu domov. Mám čas. Autobus totiž zase nejde.

Domov dorazím o polnoci. Všetko oblečenie putuje rovno do smetí.

Idem ešte vyobjímať a vybozkávať svoje auto a poprosiť ho o odpustenie. Nájdem na ňom papuču a odkaz od mestských policajtov. Vraj parkujem príliš blízko steny. Zvláštne. Netušil som, že vedia o existencii našej ulice.

Budem musieť zase ísť mestskou hromadnou dopravou. Otváram rúru a púšťam si plyn.

Susedia to určite pochopia...

Susedia to určite pochopia…

Komentáre

komentárov

Hyena

Pridaj komentár